O sebe

Nakoľko sa môj otec po skončení univerzity zamestnal v Šahách, aj ja som v roku 1964 prišiel na svet v tomto mestečku. Mal som poldruha roka, keď sme sa s rodinou presťahovali do Komárna, takže časť mojich rokov strávených v škôlke a na základnej škole sa už viaže ku Komárnu. Vďaka týmto rokom sa vo mne pomerne skoro vytvorila pozitívna väzba k mestu. Potom som istý čas žil v Pribete, kde môj otec pôsobil ako obvodný lekár. Po rozvode mojich rodičov sme sa s matkou a s bratom presťahovali do Galanty. Tu som strávil stredoškolské roky a štvorročné štúdium som úspešne ukončil maturitnými skúškami na Gymnáziu s vyučovacím jazykom maďarským v Galante. Gymnaziálne futbalové a basketbalové zápasy, resp. čitateľské zážitky, ktoré vypĺňali môj voľný čas, zaraďujem medzi najpríjemnejšie spomienky tohto obdobia.

Prv, než som začal štúdium na univerzite, „vyskúšal“ som si aj život jednoduchého robotníka. S hrdosťou myslím na tie časy, keď som bol v Brne členom tímu profesora Jaromíra Vašků, ktorého preslávili pokusy s transplantovaním umelého srdca zvieratám. Jeho práca bola toho času v Európe ojedinelá, okrem profesora Vaška sa podobným pokusom v celosvetovom meradle venovali len Japonci.

V Brne som zostal aj počas mojich univerzitných rokov, kde som popri štúdiu viac rokov pôsobil ako pomocný asistent. Spolupracoval som aj s bývalou maďarskou reklamnou agentúrou MAHIR, aktívne som sa podieľal na organizácii priemyselných veľtrhov a iných výstavných trhov. Tieto roky mi vyplnili hlavne štúdium a šport, ale aj do noci sa ťahajúce rozhovory s priateľmi o súdobých spoločenských a politických otázkach a udalostiach. Všetci sme spoločne snívali o slobodnom svete, preto niet divu, že aj ja som sa aktívne zúčastnil nežnej revolúcie a môj najlepší český priateľ sa stal predsedom univerzitného štrajkového výboru. Po zmene politického systému sme cítili potrebu využiť príležitosti a možnosti, ktoré nám núkal otvorený slobodný svet, a preto sme viacerí spolužiaci prerušili štúdiá a skúsili sme hľadať šťastie vo svete. Pokým moji priatelia v prvom rade mierili do Anglicka, ja som pol roka strávil v USA, kde som pracoval, spoznával svet a zdokonaľoval som sa v anglickom jazyku.

Po návrate domov som v Brne ukončil štúdium na Lekárskej fakulte Univerzity T. G. Masaryka, zložil som štátne záverečné skúšky a získal som lekársky diplom. Usídlil som sa v Komárne, v meste, kde som sa ako dieťa formoval a ku ktorému ma viazali prvé spomienky života. Vzhľadom na to, že aj moja manželka pochádza z Komárna, pokladal som za prirodzené, že mojím prvým zamestnaním sa stane gynekologické oddelenie komárňanskej nemocnice. Tu som pôsobil desať rokov a počas tohto obdobia som zložil atestačné skúšky.

Prvé roky tohto môjho obdobia boli zároveň obdobím usídľovania sa a zakladania rodiny. Dôkazom toho je aj narodenie môjho prvého syna a postavenie rodinného domu. Potom sa v mojom živote postupne do popredia dostávali spoločenské a politické aktivity, najprv som sa angažoval v Maďarskom kresťansko-demokratickom hnutí a potom som v aktívneho politika dozrel v Strane maďarskej koalície. V roku 2000 som sa stal zástupcom prednostu Nitrianskeho samosprávneho kraja, kde som sa zaoberal oblasťou regionálneho rozvoja. V roku 2001 som bol zvolený za poslanca NSK, v roku 2002 za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky a vďaka dôvere, ktorou ma poctili občania Komárna v obecných voľbách, som od januára 2003 mohol zastávať aj funkciu primátora mesta. V uplynulom období som bol v roku 2005 opätovne zvolený do zastupiteľstva NSK a v roku 2006 za poslanca parlamentu a primátora Komárna.

Okrem uvedených aktivít zastávam aj spoločenské funkcie, som členom predstavenstva Univerzity Jánosa Selyeho a pôsobím aj v predstavenstve neziskových organizácií - v Nádácii pre Univerzitu Jánosa Selyeho a v Pro Castello Comaromiensi.  Vo voľnom čase sa zo športov venujem lyžovaniu a tenisu.

Nakoľko je môj život skoro úplne vyťažený politickými a spoločenskými aktivitami, úzkostlivo sa pokúšam svoj zostávajúci voľný čas ustrážiť a plne ho venovať svojej rodine. Moji dvaja synovia, Kristóf (1992) a Botond (2002), na zahŕňajú pre deti príznačnou láskou a obdivom. A ja s veľkou láskou a vďakou myslím na moju manželku Editu, ktorá (popri tom, že pracuje ako detská lekárka) sa pre moju častú neprítomnosť stala najdôležitejšou súdržnou a hybnou silou našej rodiny.



&nabp;
 
 
&nabp;